POVRAZNÍCI
Povrazníci plietli povrazy pre ľubietovské a starohorské bane. Základnou surovinou bolo konope. Je pravdepodobné, že na Povrazníku miestna časť chotára sa nazýva, „Konopisko“, tam kde prví povrazníci pestovali konope. Ešte aj dnes sú pod Brezinou pri ceste na Majer stopy po našich predkoch – povrazníkoch. Sú to 3 veľké skaly, vážiace okolo jednej tony, ktoré majú v strede diery o priemere cca 15-20cm. Do týchto dier povrazník zastrčil koly, ktoré proti vytiahnutiu zacvikoval. Dlhé zväzky konopových nití potom stáčal – plietol od jednej skaly k druhej, tretej. Na týchto povrazoch boli spúšťaní baníci do baní.
Už samotné pestovanie a spracovanie konopí do nití bolo veľmi náročné na čas a kvalitu. Veď len keď ešte nedozreté konope za búrky pováľal vietor, surovina bola znehodnotená, lebo vlákno konopí nemalo ešte potrebnú pevnosť.
Dozreté konope sa vytrhali zo zeme, potom sa zrýchľovalo na rýchli. Tým sa odtrhávali hlavičky so semiačkami od stebiel. Za tým sa v prehradených potôčikoch močili, aby sa vlákno oddelilo od stebiel. Konope sa potom rozprestieralo na lúke oproti slnku a sušilo sa. Pred oddeľovaním pazderia od vlákien, bolo treba vysušené konope predhriať-dosušiť. Nad vyhĺbenou jamou boli rozložené palice, na ktorých sa rozprestieralo konope v radoch. Na dne jamy sa rozložil oheň, ktorý sálal teplo do konopí. Z ohňa nesmeli šľahať plamene, pri neopatrnosti počas prikladania dreva na oheň, plamene vyšľahali do konopí a tie razom zbĺkli. Celá jedna dávka konopí ľahla popolom.
Nad ohňom vysušené konope boli spracovávané na trliciach a trojačkách. Hovorilo sa tomu „trepanie“ konopí. Na týchto pomôckach sa z konopí odstraňovali lámaním stebla, tie vo forme pazderia padali na zem. Vlákna konopí boli zušľachťované na „šteti“, kde sa vyčesávali zbytky pazderia. Takto odľahčené vlákna sa ešte natriasali pomocou drevenej ihlice, čím sa pripravili vlákna na formovanie do „kúdel“, z ktorých sa na prasliciach priadlo do nití a namotávalo na vreteno. Aby sa vlákna vzájomne spletali a boli zlepené, počas ťahania vlákna z kúdele, pomedzi palec a ukazovák ľavej ruky, sa vlákno slinilo medzi prstami. Aby pradiari/pradiarky mali dostatok slín, prežúvali v ústach sušienky (jablká, slivky, hrušky). Tomuto úkonu sa hovorilo „momúľanie“ a pripravené ovocie bolo určené „na podslinku“. Neskôr sa nite z konopí pri pradení namotávali na vretená v kolovratoch.
ROĽNÍCI
Obrábali polia, lúky. Nenahraditeľným pomocníkom im boli voly, neskôr kone. Chudobnejší zapriahali aj kravy. Chovali kravy, ovce, kozy, hydinu. Cez zimu na saniach zvážali z odľahlejších lúk seno,ktoré bolo uložené v kolibách a štáloch. Po zmrznutých, senom zapadaných cestách vozili hnoj na roztrúsené pásiky polí – príprava na jar. Cez zimu robili potrebné opravy na vozoch, saniach, na hospodárskych budovách, na hospodárskom náradí (hrable, kosy, sekery, pílky, cepy, postroje). Poniektorí zručnejší si sami zhotovovali hrable, kosiská, krosná, praslice, korytá, válovy…, ba dokázali takmer remeselne šiť kapce z domáceho alebo kúpeného súkna.
V zime vozili zo „šlógov“ (rúbanísk) celé stromy – brvná do Ľubietovej na pílu, ktorá bola postavená okolo roku 1880. Furmani chodili so svojimi záprahmi v skupinách, v prípade vozenia dreva do kopca ,vypomáhali si „pripinkami “- štvorzáprahmi. Povozník – z nemčiny „fuhrmann“ . Pokiaľ ich nesúrili práce na poliach, kopali na „Sutáčke“ piesok na formy pre zlieváreň v Hronci. Piesok vozili na vozoch do Ľubietovej. Nad potokom pri ev.a.v. kostole ho zhadzovali na hŕbu a išli nakopať za ďalšiu fúru, ktorú potom doplnili z hŕby pri kostole. Takto naložené veľké fúry piesku zaviezli na voloch do Zlievárne v Hronci. Furmanka do Hronca a späť trvala dva dni.
Cez jarné, letné a jesenné práce na poliach a lúkach, roľníci-furmani si obrobili svoje polia a nakoniec pozvážali úrodu domov. Pri týchto prácach im pomáhali aj ostatní občania, ktorí nemali záprah (kosba, žatva, mlátenie obilia, kopanie zemiakov a pod. ) a furmani im zato ako protihodnotou pozvážali úrodu z polí a lúk. Bez vzájomnej pomoci by nemohol jedinec existovať.
Ešte aj pri ťažkom úraze alebo vážnom onemocnení, len za pomoci furmanov sa zabezpečoval prevoz chorých k lekárovi. Na voz, alebo sane sa založili dosky, spodok sa vyložil senom alebo slamou, rozprestrela sa plachta a zababušeného pacienta naložili k preprave. Hovorilo sa, že pri takejto trasľavej preprave pacient buď vyzdravie, alebo skoná.
Furmani boli využívaní aj pri svadbách. Na vozoch s lojtrami a ozdobenými chvojkami (vrcholce mladých brezičiek) vozili z domu nevesty rúcha (periny, vankúše, prípadne truhlu na bielizeň) do domu ženícha. Ba na takto vyzdobených vozoch vozili budúcich mladomanželov a svadobných hostí na sobáš do kostola v Ľubietovej. Svadobný sprievod viedol starejší. Za ním si vykračovali družbovia a družičky, spolu s cigánskou hudbou a dedina bola slávnostne ozvučená. Družbovia predspevovali a družičky medzi spevom ujúkali. Toto sa samozrejme neobišlo bez divákov. Celá dedina bola ako vyrojené včely a zo svadobného sprievodu družbovia chodili k okolostojacim divákom a dávali im odpiť si z fľašky – samozrejme z pálenky. Nečinní neboli ani tí, čo sedeli na voze, tiež spievali a medzitým vyhadzovali „klinčoky“ tvarožníkov medzi divákov. Tí sa za koláčmi naťahovali, pobehovali a každý, komu sa podarilo uchmatnúť zo svadobnej dobroty, žiaril šťastím. Sprievod sa dostal až ku „prieväzu“, ktorý bol natiahnutý z jednej strany cesty na druhý a samozrejme v rukách mládencov. Svadobný sprievod mohol pokračovať v ceste do kostola až vtedy, keď mladý zať všetkým mládencom „polial“ a dojednanú sumu peňazí zaplatil. Aj keď svadobčania opustili dedinu, v tej ostalo veselo, ľudom sa akosi nechcelo domov. Divákov aj potom častovali pálenkou svadobčania, ktorým trochu pomútená hlava dovolila sa tackať do Ľubietovej. Svadba pokračovala celú noc, niekedy ešte aj v nasledujúci deň.