Obec pravdepodobne vznikla v 14. storočí, ale prvá písomná zmienka pochádza z 22. mája 1424, keď sa ako Powraznik spolu s ďalšími dedinami ľupčianského panstva spomína na darovacej listine uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. Touto listinou, vydanou v maďarskom Vyšehrade, kráľ Žigmund daroval svojej druhej manželke Barbore Celjskej všetky štyri hrady aj s panstvami  vo Zvolenskej  stolici  (Zvolen, Ľupča, Vígľaš a Dobrá Niva), sedem stredoslovenských banských miest a mestá Brezno a Krupinu. Neskôr sa názov obce menil ma Zaillerdorff (1467 ), Powraznyk (1536 ) a v roku 1786 sa spomína ako Powrasník – po maďarsky Póráz. Od roku 1465 až do roku 1848 bol poddanskou obcou slobodného kráľovského mesta Ľubietová, ktorá bola spolu s Banskou Bystricou, Kremnicou, Banskou Štiavnicou, Banskou Belou, Novou Baňou a Pukancom členom Zväzu siedmich hornouhorských banských miest.

V 16. storočí obec trpela dôsledkom tureckých vojen, v 17. storočí zase vplyvom náboženských nepokojov. V roku 1828 mal Povrazník 20 domov a 156 obyvateľov. V roku 1869 to už bolo 244 obyvateľov, pričom najvyšší počet zaznamenali v roku 1921, keď Povrazník obývalo 386 duší. 13. júna 1927 bol založený Dobrovoľný hasičský zbor, ktorému sa o dva roky neskôr podarilo získať do dnešných dní funkčnú konskú hasičskú striekačku.

Najväčší rozmach obce nastal po II. svetovej vojne. Povrazník oslobodili 21. marca 1945. V roku 1951 bola obec elektrifikovaná a bol zavedený telefón. K novopostavenému kultúrnemu domu s knižnicou a stálym kinom pribudol obecný rozhlas, obchod so zmiešaným tovarom a krčma. Od roku 1958 sa začalo hospodáriť v novozaloženom JRD. V tom istom roku bola do dediny vybudovaná asfaltová cesta zo Strelník a koncom roka bola zavedená pravidelná autobusová doprava. Od roku 1945 tu pribudlo 31 nových rodinných domov a jedna družstevná bytovka. Dnes má Povrazník 80 domov a cca 140 obyvateľov.

V roku 1995 obec prijala svoj erb. V červenom štíte na zlatej oblej pažiti, na striebornom, zlatou girlandou zdobenom piedestále je položená strieborná guľovitá váza s tromi striebornými margarétkami. Vedľa na pažiti je stojaca valcovitá váza s tromi veľkými margarétami na zlatých listnatých stopkách.

Vlajka pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej bielej, červenej, bielej a žltej. Ukončená je tromi cípmi, t.j. dvoma zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Pečať obce je okrúhla, s obecným symbolom uprostred a kruhopisom OBEC POVRAZNÍK.

Keďže Povrazník v minulosti svoj erb nemal, tak sa pri jeho tvorbe vychádzalo z odtlačku bližšie nedatovaného obecného pečatidla, ktorý sa zachoval na operátoch ku katastrálnym mapám z roku 1866, je však nesporné, že je staršie. Pečatidlo má oválny tvar s priemerom 25 x 23 milimetrov.

Pôvod symbolu z pečatidla nie je jasný. Kým obce vo svojich obecných pečatiach zobrazovali zväčša motívy svätcov či iné cirkevné motívy, prípadne poľnohospodárske alebo banícke náradie, niekedy motívy vyjadrujúce ich názov, povraznícky obecný symbol nepatrí ani do jednej zo spomenutých skupín.

Aj keď motív vázy s kvetmi nie je v našej obecnej heraldike ojedinelý, nikde sa nestretávame s vyzdvihnutím vázy na piedestál. Tento jedinečný motív pripomína parkové dekorácie 17. a 18. storočia. Odkiaľ vzali obyvatelia Povrazníka vzor pre vytvorenie svojho obecného symbolu, zostáva zatiaľ neobjasnené. Pravdepodobne ide o motív odpozorovaný z niektorého cirkevného alebo svetského komplexu, možno z Ľubietovej. V tejto súvislosti môžeme uviesť, že už v stredoveku sa preberali symboly z hlavíc stĺpov v románskych kostoloch. Mestá a obce pri tvorbe svojich pečatí často hľadali inšpiráciu vo výjavoch oltárnych obrazov či iných dekorácií. Nemožno teda vylúčiť podobný postup ani v prípade vzniku povrazníckeho pečatného symbolu.

Takmer celá história obce je spojená s baníctvom. Plietli sa tu konopné povrazy pre ľubietovské a starohorské bane. Dôkazom tejto činnosti sú tri balvany umiestnené v centre dediny. V strede balvanov sú vytesané otvory, v ktorých bolo osadené drevené zariadenie a pomocou neho remeselníci šponovali a plietli povrazy. Ďalším dôkazom spätosti obce s baníctvom je niekoľko malých baní na železnú rudu v okolí Povrazníka.

Po úpadku baníctva v stredoslovenskej banskej oblasti, predovšetkým v Ľubietovej, sa Povrazník stáva roľnícko – pastierskou obcou. Na prelome 19. a 20. storočia pracovali obyvatelia prevažne v lesoch a v železiarňach v Podbrezovej. Miestne ženy pôvodne ovládali tkanie na dvoch i na štyroch nitelniciach. Ešte v polovici 20. storočia sa tu tkalo plátno a handričkové pokrovce a ojedinele si ešte poniektorí obyvatelia vyrábali i súkno.

Tradičný ľudový odev patrí spolu s odevom dedín Čerín, Dolná Mičiná, Dúbravica, Horná Mičiná, Hrochoť, Môlča, Oravce, Poniky, Sebedín – Bečov a Strelníky k ponickej variante detvianskeho odevného typu. Odevné súčiastky pozostávali z opliecka, mužskej košele, voľakedy iba do pol hrudníka, čepca, zástery a mužských plátených nohavíc. Na ich vyšívanie sa používala technika tzv. krivej ihly. Pre staršie výšivky bol charakteristický geometrický ornament, na ktorom prevládala žltá farba všetkých odtieňov, modrá a čiastočne aj červená. Novšia ornamentika je rastlinná a  je aj  pestrofarebnejšia. Kým kontúry kvetov sú vyšité krivou ihlou, stred jednotlivých motívov je vystrihnutý a niekedy ešte podložený tylom. Okrem výšiviek stoja za povšimnutie i tkaniny s množstvom ornamentálnych prvkov radených do pásov. Pre ne je charakteristická červená a čierna farba na bielom podklade. Uplatnenie nachádzajú na obrusoch, textíliách a na vrchnom diele spodnej sukne nazývanom stanka.

Povrazník so svojou zástavbou patrí medzi tzv. potočné radové dediny a s jeho architektúrou ho začleňujeme do oblasti detvianskeho vplyvu. Drevené zrubové domy mali trojpriestorové vnútorné členenie,  pričom čelná fasáda s dvoma oknami bola orientovaná do ulice. Exteriér domov bol omietnutý a  vybielený. Valbové strechy pokrýval šindeľ. Dvory boli uzavreté, s bránou takisto orientovanou do ulice. Hospodárske budovy mali zrubovú, zriedka stĺpikovú konštrukciu. Boli radené, niekedy i voľne situované aj oproti obytnej časti na druhej strane dvora. Dvor, niekedy dlaždený guľatinou, býval vzadu uzavretý sýpkou, kôlňou, chlievom alebo stodolou.

Pravdepodobne najstaršou zachovanou stavbou na Povrazníku je zrubový dom č. 59 z roku 1880.

Najdominantnejším objektom na Povrazníku je zvonica v centre obce, na ktorej bola v roku 1928 odhalená pamätná tabuľa generálovi Dr. M. R. Štefánikovi. Prízemie zvonice je murované a slúži ako požiarna zbrojnica. Drevené poschodie je stĺpikovej konštrukcie s debnením a s dvoma zvonmi – malým z roku 1745 a veľkým z roku 1792. V súvislosti s malým zvonom sa spája jedna povesť. Vraj ho povraznícky furmani našli v piesku na brehu Hrona. Nikto však nevie, odkiaľ sa tam zobral. Kedysi sa ním odháňali búrky a nešťastia. Veľkým sa dnes zvoní na jubileá a výročia.

Dnes je Povrazník známy nielen prekrásnou prírodou, ale aj výskytom nádherných drevných opálov, ktoré vznikli počas vulkanickej činnosti neďalekej sopky Poľana. Pri erupcii prikryla svoje okolie hrubou vrstvou sopečného popola a v okolí Povrazníka zasypala les. Popol však nedosahoval dostatočne vysokú teplotu na to, aby stromy zhoreli, takže uvoľnené chemické látky postupne vsiakli do dreva a premenili ho na drevný opál. Týmto spôsobom sa zachovala štruktúra dreva aj s letokruhmi a vyrastajúcimi konármi. Dnes je sopečný popol spevnený na tuf, z ktorého sa dajú vyryžovať drobné gránaty.