S Povrazníkom sa spája aj niekoľko zaujímavých povestí. Hneď prvá hovorí, ako Povrazník vznikol. Najstarší obyvateľ požiadal Ľubietovú o kúsok zeme, kde by sa usadil. Ľubietovskí páni boli šetrní, a tak mu sľúbili, že mu dajú pozemok, ktorý obíde jedna volská koža. Tento pán však nebol žiadny hlupák. Kožu rozrezal na tenké prúžky, s ktorými obišiel dostatočne veľký pozemok, kde sa mohol usadiť a začať pliesť povrazy.

Ďalšie povesti sa spájajú s protitureckými vojnami. Dedina leží pod Jaseňovým vrchom. V západnej časti sa nachádza vulkanická jaskyňa, v ktorej sa vraj pred Turkami ukrýval nejaký Ďurík. Podľa neho sa táto jaskyňa volá Ďuríkova diera. Popri lúke, na ktorej ľudia zvykli stanovať počas súťaže v ryžovaní zlata, tečie potôčik. Pri prameni tohoto potoka je vraj zakopaný turek aj s koňom. Kopec nad potokom sa volá Oprečná, kde sa obrancovia „opreli“ s Turkami, za Oprečnou je ešte Strelnica, odkiaľ na Turkov strieľali a Súdenica, kde súdili zajatých Turkov. Asi najmladšia povesť je spojená s malým zvonom z miestnej zvonice. Vraj ho povraznickí furmani našli v piesku na brehu Hrona. Nikto nevie, odkiaľ sa tam zobral, ale všetci vedia celkom isto, že jeho zvonenie zaháňa od Povrazníka všetko nešťastie.

LIETAJÚCI ZVONČEK

V Povrazníckej zvonici sú dva zvony. Ten väčší má asi dva metráky, ten menší asi 70-80kg. Na malom zvončeku je vybíjaný nápis: „ C.M.F.Z.I.N. Adam Harha II. SKOLOWSKI PUSTEWNJK W MESZIBRODI NAD HRONEM 1745. “

Pustovník Harha ulial totiž naraz dva umieračiky. Jeden do Moštenice, malej dedinky pri Slovenskej Ľupči. Bývajú tam samí katolíci. Druhý umieračik bol pre Povrazníčanov.

A táto dedinka je zas čisto evanjelická. Adamovi Harhovi začali spoluveriaci katolíci z Lučatína dohovárať: „ Adam, Adam, ulial si umieračik do Moštenice. Aký krásny hlas má. Počuli sme, že ten druhý „cengáčik“ na Povrazníku je ešte lepší. V našom chotári bývaš, veru si mohol radšej nám predať zvonec. My sme predsa katolíci a Povrazníčania luteráni!“

„Veď som ten zvonec dal na Povrazník iba na skúšku! Pôjdem preň! Máte pravdu, i ja som katolík, a tak bližšia mi košeľa ako kabát. Keď mi zvonec nedajú, ukradnem im ho v noci!“

Adam Harha, sokolovský pustovník z Medzibrodu, skutočne aj vzal umieračik Povrazníčanom. Predal ho do Lučatína. Ale stal sa zázrak, o ňom podnes rozprávajú staré mamky svojím vnúčaťom i v Ľubietovej i na Šajbe, v Povrazníku, na Ponikách, i v Moštenici a v Slovenskej Ľupči. Adam Harha sa ešte dva razy pokúsil umiestniť zvonec v Lučatíne, ale zvonec vždy ušiel. Nechce byť iba na evanjelickom Povrazníku, lebo je uliaty z tých peňazí medených ba vari aj strieborných, ktoré nazbierali medzi sebou trpiaci, prenasledovaní evanjelici. Od Ľubietovej a Poník až po Očovú a Zvolenskú Slatinu.

V minulosti sa na zvončeku zvonievalo v októbri na gálovu nedeľu, keď bolo poďakovanie za úrody. V súčasnej dobe sa na ňom zvonieva za veľkej búrky ba prietrži mračien, zvonček má povesť , že zaženie búrku.Na tom mieste, kde lial pustovník Adam Harha za Márie Terézie liatovce a zvonky, o sto rokov neskoršie bola vojna, strieľalo sa a vraždilo.

PRE INFORMÁCIU:

Ľubietová si zadovážila od kremnického zvonolejára Samuela Palischa dva zvony. Väčší za 149 zl. 42 x kúpili roku 1906 z milodarov, menší, neskoršie preliaty, podnes na Povrazníku zachovaný, daroval cirkvi horlivý starec-inšpektor Tomáš Drotovič.

Tento väčší zvon vo zvonici na Povrazníku má nápis:

„ DONO THOM.DOROTOVITS CREMNIC.FUSSA 1792. REFUSA PER ADAL. LITTMAN NEOSOUL.CURANTE EGREGIO VIRO THOMAE KMETY SENATORE ET ECCL. INSPECTORE SUMPITBUS ECCL.EV.LIBETHENSIS ANNO 1836.“

ŠARKAN NAD POVRAZNÍKOM

Po prvej svetovej vojne stála v školskom dvore nad potokom „budička“ (letohrádok). Vedľa vyrástla mohutná, v kmeni nadmerne hrubá vŕba. Už bola stará, z časti popukaná-dutá. V jeden letný podvečer sa obloha pozvoľna zaťahovala tmavými mračnami. Stmievalo sa, ale oveľa rýchlejšie ako po iné dni. Hoci ešte neboli všetci ľudia z poľa doma, nad dedinou zaľahla tma, mračná viseli nízko nad okolím.

Zrazu sa zablyslo tak, že bolo vidno ako na prvé poludnie, zaburácal hrom a strhol sa silný vietor. Bol taký silný, že ľudí sácal k zemi, petrence usušeného sena rozmetal po záhradách. Spustil sa tak prudký lejak, že za cesty, dvory a záhrady za chvíľku boli biele. Zvonár sa horko-ťažko dostal k zvonici, aby prudko rozkýval srdce na malom zvončeku. Zvonček zvonil, ba vrešťal v úsilí zahnať búrku. Po čase dážď prestal, vietor ustal a začalo sa vyjasňovať. Každý mal plno práce okolo domu pri odstraňovaní následkov živelnej pohromy.

Zrazu sa bleskovo po obci rozšírila zvesť, že nad Povrazníkom preletel šarkan a chvostom vyvrátil veľkú vŕbu pri škole. Boli vraj ľudia, ktorí to videli; ktovie? Pravdou však bolo, že vŕba ležala dodrúzganá zčasti na školskom dvore, zčasti v potoku a zbytok v Kubovie záhrade. Ani letohrádok nevydržal nápor búrky. Dal sa využiť len na palivo.

BIELY HAD

Raz vo velikánskej búrke prišiel vraj na Povrazník starý zarastený a neogabaný žobrák v dlhom čiernom „kepeni“ (v kabáte), údajne od Hrochote. Žobrák vraj išiel ako na isté do maštale u Kubov. Tam spod „mostoviny“ vyšiel dierou biely had, ktorého žobrák jemne zobral do rúk a prihováral sa mu:

Nemohol som skôr prísť, to šteňa strašne brechalo, nepustilo ma.“ Tým šteňaťom vraj bol malý zvonček vo zvonici, na ktorom počas búrky zvonili. Hlas zvončeka bol pre žobráka brechotom. Žobrák bieleho hada vložil do vrecka dlhého kabáta a odišiel. Nikto nevedel kam, neostalo po ňom ani chýru, ani slychu.

„ZLIE OČI“

O niektorých starých ľuďoch sa povrávalo, že majú „zlie oči“. Nepripustili, aby sa takýto človek pozeral na malé dieťa-kojenca, či už pri „pridájaní“(kojení), alebo doma v belčove. Ak sa len náhodou stalo, že „zlie oči“ zahľadeli na dieťatko, zaručene mu prišlo „z očú“ a ono ihneď ochorelo. Že vraj boli prípady (ale dávno), keď dieťa z toho aj zomrelo.

„Zlie oči“ vraj nemali zlú čarovnú moc len nad deťmi, ale aj na dobytok prišlo „z očú“ a napríklad kravy vraj stratili mlieko. Takúto kravu bolo potom treba „okiadzať“ (púšťať na ňu dym) s tlejúcim liečivými bylinami na žeravom uhli v hrnci pod kravou.

Zverolekári vtedy po dedinách nechodili, nebolo sa v tejto veci s kým poradiť, na koho sa obrátiť s dôverou. Nuž, čo sa dalo robiť? Ale predsa si ľudia len pomohli, „zlých ľudí“ do maštali nepustili a deti zakrývali, ako sa len dalo.